Predstavte si samú/samého seba v detskom veku ako nekontrolovateľne plačete kvôli niečomu, čo sa vám v tom čase javilo ako veľmi dôležité. Ako zvykli reagovať vaši rodičia? Začali zrazu používať veľa slov, zvyšovať hlas, alebo kričať? Silné emócie im vadili, začali vás kvôli nim trestať, alebo posielať samých do izby? Aké to pre vás vtedy bolo? Cítili ste sa pochopení, podporilo vás to?
Ponechávať deti „samé“ v prítomnosti tak veľkých pocitov ako smútok, hnev, strach (či iné) je pre nich príliš veľká záťaž, ktorú bez našej pomoci nevedia sami uniesť a ani ustáť bez toho, aby im tento pomyselný „náklad“ nespôsobil ešte väčšie ťažkosti.
U malých detí, ktorých mozog ešte nie je schopný myslieť dostatočne racionálne alebo logicky, môže do konca dochádzať až k situáciám, ktoré označujeme ako „trauma“. Detičky sa v tom celom môžu cítiť skutočne veľmi zúfalo, bezradne i osamotene. A keď sú v tej prežívanej samote (s pocitom, že im nikto nerozumie, že nikto nevie pochopiť, čo práve prežívajú) ešte aj posielané samé do izby, je to pre nich správa, ktorá im nepriamo hovorí: „Pre zlé emócie v tejto domácnosti nie je miesto, neželáme si ich a nebudeme ich tolerovať.“ „Môžeš sa vrátiť, keď sa ukľudníš. (napríklad)
Teraz si predstavte aké by to bolo, keby vaši rodičia v situácii veľkého plaču a rozrušenia nad niečím, čo bolo pre vás vtedy veľmi dôležité len jednoducho zostali pri vás, spolu s vami, so svojim ľudským teplom pretaveným do jednoduchých prejavov podpory a pochopenia, čupli si ku vám, jemne by sa vás dotkli, alebo pohladili a citlivo povedali napríklad niečo v zmysle: „Vidím, že je to pre Teba teraz zrejme veľmi ťažké (nech už išlo o čokoľvek). Keď to potrebuješ, kľudne si poplač. Som tu s Tebou. Som pri Tebe.“
Zacítili ste to? Tú snahu o nadviazanie spojenia, blízkosti, podpory, snahu o vytvorenie bezpečia, či prijatia v opozite s popieraním, trestaním, či znevažovaním emócií? Nie je to vždy jednoduché, nachádzať vhodné slová v situáciách plných veľkých emócií. Ale niekedy je prejavený záujem a snaha viac, než čokoľvek iné. Naučme sa byť tými, ktorých sme sami potrebovali, keď sme boli deťmi.