„Nevieš sa ovládať?!“ Hovorí rozčúlene mamina trojročnému synovi. „Nie, mami, naozaj to ešte neviem (odpovedal by syn).“
Oblasť mozgu zodpovedná za sebaovládanie a riešenie problémov (prefrontálna kôra) dosahuje koniec maturácie- zrenia až niekedy v mladej dospelosti. Deti ešte nemajú neurologickú schopnosť riadiť vlastné reakcie na udalosti, ktoré v ich vnútri vyvolajú „emočné tornáda“.
Veľké emócie malých detí, ako záchvaty hnevu, vzdoru, plaču, kriku sú BEŽNOU A ZDRAVOU súčasťou ich vývinu. Nie sú vždy nevyhnutne odrazom rodičovského prístupu. Nehovoria ani nič o tom, ako bude dieťa reagovať v dospelosti. Sú iba znamením, že mozog dieťaťa ešte „nedorástol“ do úplnej zrelosti. Vyvíja sa. Nezávislá emocionálna regulácia (samoregulácia) je vývinová. Časť mozgu, vďaka ktorej sa vieme „oprieť“ o svoje vlastné schopnosti v súvislosti so seba ovládaním (a iných), končí svoje zrenie až okolo 20 roku života.
Našou úlohou, úlohou dôležitých ľudí v živote dieťaťa je pomôcť im nedostatočne vyvinuté kompetencie suplovať. Stať sa na chvíľu akoby náhradným párom tej schopnosti, ktorá ešte nemala čas v ich vyvíjajúcom telíčku dostatočne dozrieť, získať plnú funkčnosť.
Naša schopnosť dokáže krásne podporiť vývin tej ich. Vo vzťahu s nami dostávajú deti cennú príležitosť pozorovať a učiť sa ešte pred tým, ako budú v životných situáciách neskôr konať sami za seba. Keď im dokážeme aj v náročných situáciách odovzdať náš kľud, rozvahu a silu, dáme im do vienka krásny dar.
Každý okamih v ktorom sa niekedy s deťmi snažíme jednoducho „len prežiť“, je taktiež okamihom v ktorom sa môže odohrať tá najvýznamnejšia a najzmysluplnejšie rodičovská „práca“.